Pochádza z Uliča, no žije v Medzilaborciach, kde má už celé roky svoju dielňu. V dome, v ktorom aj býva. Dom vidieť naďaleko, ako inak – oblepený zrkadlovými mozaikami. Dodnes sa pri ňom pristavujú turisti, dokonca si mozaiky aj fotia.
Juraj Bogric, srdcom sklenár, je na to hrdý. „Teším sa, že sa niekomu páči moja práca,“ hovorí.
V dome – dielni celé roky zasklieval okná, rámoval obrazy, vyrezával zrkadlá. Pokračuje aj teraz, keď už je v dôchodku. Sklo a všetko, čo sa skla týka, skrátka miluje, čo by bez toho robil?
Pokračuje, hoci biznis už zďaleka nie je, čo býval. „Kedysi sme robili 40 obrazov za deň. Dnes – jeden týždenne.“
Časy sa zmenili –ženy nevyšívajú obrazy, mladomanželia si fotografie nerámujú nad posteľ, a ak – tak si radšej kúpi a lacné moderné rámiky v supermarketoch.
Ešte občas vyreže niekomu zrkadlo – keď prerába byť, a chce tam mať rolldory. No a istota sú okná – to sa vždy niekomu pritrafí rozbiť a sklenár má robotu. „Ešteže mám dôchodok, toto je len také moje hobby,“ hovorí.
„Iné by to bolo, keby sa stavalo. Lenže tu sa nestavia, byty nepribúdajú, ľudia skôr odtiaľto odchádzajú,“ hovorí o svojom kraji na severovýchodnom okraji Slovenska.
Vlakom na prijímačky. Kluci, kam jedete?
K fachu sa dostal úplne náhodne. Na základnej škole v Uliči prišiel letáčik o možnosti študovať tepelnú techniku v silikónovom priemysle v Karlových Varoch. "Keď sme to so spolužiakom počuli, hneď sme sa prihlásili. Nešlo nám vôbec o školu, ale o to, že vo Varoch mu žili sestra a brat, chceli sme za nimi.“ Prihlášku už mal Juraj napísanú na strednú školu do Prešova za učiteľa, ale to nebola prekážka. „Pregumovali sme ju, a šlo sa do Varov.“
Na prijímačky cestovali vlakom. Sami. „Kdeže rodičia, tí nemali čas. Ja som merial vtedy meter päťdesiatšesť, kamarát ešte o niečo menej. Cesta to bola zábavná. Zovšadiaľ sme počúvali: Kluci, kam jedete? A kde máte rodiče? No my sme to zvládli aj bez nich. Dokonca aj v Prahe prestúpiť na správny vlak.“ Výlet ich v škole napokon stál dvojky zo správania. „U kamarátových súrodencov sa nám žilo výborne, zostali sme celý týždeň. Tak nás potrestali.“
V Čechách sa mu páčilo, dodnes tam chodieva na stretávky, no doma je doma. „Vždy ma to sem ťahalo,“ vysvetľuje, prečo sa vrátil. Prežil tu celé roky. Okrem sklenárstva sa venoval aj keramike – lepil obklady, a podľa mnohých Medzilaborčanov naozaj pekne.
Môžu mi napísať, čo chcú. Som Rusnák
Foto: Patricia Poprocká, Pravda
Dnes má 73 rokov a v meste ho všetci poznajú. Aj jeho názory, ktorými sa netají. „Nemám rád faloš. Žiadnych falošných ľudí. Je mi jedno, čo vyznávajú, ale pretvárku neznesiem. Keby som bol farárom, asi by som povyhadzoval všetkých farníkov, kostol by som mal prázdny. Načo tam majú chodiť, keď sa tvária tak, a keď vyjdú na ulicu, správajú sa úplne inak…“
Na stene v dielni mu visia vedľa seba Lenin a Ježiš. Osobne má bližšie k tomu prvému, v strane je od školských čias. „Mal som spolužiakov, ktorí po revolúcii tvrdli, že nikdy v strane neboli. Klamú sami sebe, to je najhoršie. Ja som stále členom strany. Nemám rád vykorisťovanie, som za to, aby človek dostal za prácu slušne zaplatené,“ vysvetľuje svoje idey.
S obmedzovaním slobody či vykonštruovanými procesmi v 50-tych rokoch nesúhlasí, nepáči sa mu však ani to, čo sa deje dnes. „Ľudia sú predajní, kúpiť sa dá všetko. A nechcú niesť zodpovednosť za nič.“
Do kostola nechodí. „Spoveď neuznávam, človek sa musí spovedať svojmu svedomiu, to treba mať čisté, predovšetkým.“
Sám seba považuje za Rusnáka, i keď v dokladoch má popísané kadečo, po vojne mu písali dokonca i ukrajinskú národnosť. „Môžu mi tam napísať čo chcú, i Číňan, mne je to jedno. Viem, čo som. Rusnák a vždy budem.“