Dôchodca na nočnej šichte
Na konkrétne prípady upozornili aj nemeckí dokumentaristi. "Celý život som síce pracoval, ale dôchodok mi nestačí, lebo polovica z neho ide preč na platby,“ zveril sa v dokumentárnom filme Die Armuts-Rentner (Dôchodcovia v chudobe) 84-ročný Ferdinand Mennecke.
Viac ako 40 rokov sa živil ako robotník na stavbe či vodič nákladného auta. To sú však povolania, kde veľa nezarobil, preto odvádzal málo aj do dôchodkového sporenia, a na starobu si nič neušetril.
Keď ako 63-ročný odišiel do penzie, zistil, že mu z peňazí veľa nezostane. „Dôchodok mám 650 eur. Takmer 400 dávam na nájomné, 110 na kúrenie a elektrinu. Z čoho mám žiť?“ pýta sa Mennecke, ktorý je už 25 rokov vdovcom.
Napriek vysokému veku musí stále pracovať. Domov prichádza ráno, popoludní spí, o pol dvanástej v noci vstáva a vyráža do ulíc. Rozváža noviny po Hamburgu, šesť dní v týždni, za každého počasia. Voľno má len v nedeľu.
Kedysi jazdil na bicykli, potom mu jeden známy daroval moped. Benzín si však platí sám. Na čerpadle, kde každé ráno tankuje, sa aj zakaždým naje. Nakupuje len v diskontných predajniach, vyberá si tovar, na ktorý je zľava.
Mennecke má svoju hrdosť, nechce úrady žiadať o sociálnu pomoc. Radšej stále drie. Hovorí, že kedysi, keď mal normálne zamestnanie, mohol každý rok chodiť na dovolenku – na Malorku. Teraz si na niečo také nedokáže našetriť. „Príde nedoplatok za kúrenie, za telefón alebo niečo iné a peniaze sú preč,“ vysvetľuje.
Taxikárom až do deväťdesiatky?
Rovnakú hrdosť ako Mennecke má i Werner Kofalck, 85-ročný dôchodca z Hamburgu. Vyrastal v socialistickej NDR, odkiaľ v roku 1957 emigroval do Západného Nemecka.
Pôvodným povolaním je učiteľ, no v tej oblasti sa už nevedel zamestnať, a tak pracoval ako úradník a obchodný zástupca. Keď mal 50 rokov, jeho zamestnávateľ skrachoval. Kofalck sa rozhodol, že sa osamostatní – začal po meste jazdiť ako taxikár.
Keďže poberá dôchodok iba 760 eur, s taxíkom chodí dodnes, týždenne v ňom strávi aj 50 hodín. „V mojom veku sa už nič iné nedá. Predtým som robil v úplne iných povolaniach, ale v žiadnom z nich by som dnes už nemohol pracovať. Kto zamestná človeka v mojom veku?“ zdôvodňuje pracovne vyťažený senior.
Každých päť rokov musí chodiť na lekárske kontroly, či je ešte schopný viesť auto, ale zatiaľ má šťastie. Zakaždým prejde i u očného, ktorý mu vraj povedal, že môže pokojne jazdiť až do deväťdesiatky.
Problémom pri Kofalckovi je, že finančne podporuje aj bývalú manželku. Tá odpracovala len málo rokov, pretože sa starala o deti, a to sa jej v starobe vypomstilo. Teraz má veľmi nízku penziu, a tak jej Kofalck vypomáha. Mesačne jej posiela 700 eur.
Zo vzduchu človek nevyžije
Viackrát do týždňa musí pracovať i 77-ročná Margot Hoes, ktorá doplatila na svoje slabé vzdelanie. Dokončenú má len ľudovú školu, v minulosti sa živila ako servírka, taxikárka či opatrovateľka. Navyše sa musela starať o dve dcéry.
Kým žil jej manžel, mali sa celkom dobre, ale ako 43-ročný zomrel na infarkt a pre Margot nastali krušné časy. V súčasnosti má dva vedľajšie pracovné úväzky – predáva v obchode a upratuje vo fitnescentre.
„Keby som nemala túto robotu, musela by som žiť zo vzduchu a z lásky,“ žartuje pracujúca seniorka. Vďaka svojmu nasadeniu a vdovskému dôchodku má teraz celkový príjem takmer 1 000 eur mesačne, čo je už celkom slušné.
To, že nejde o ojedinelé prípady, ukazuje i ďalší dokumentárny film Arme Rentner, reiche Rentner (Chudobní dôchodcovia, bohatí dôchodcovia), ktorý nedávno odvysielal nemecko-francúzsky televízny kanál Arte.
Werner Huhnstein, ktorý v ňom vystupuje, je na penzii iba rok, ale užívať si ju nemôže. Nemá z čoho. Dostáva len 545 eur dôchodku a 187 eur ako pozostalý. A tak si bývalý kamionista privyrába ako nosič truhiel a šetrí, kde sa len dá.