„Bolesť sa chvíľami bude vracať po celý život. Ale nebude už taká silná, aby nás paralyzovala,“ hovorí Mária Jasenková, riaditeľka neziskovej organizácie Plamienok, ktorá sa okrem starostlivosti o nevyliečiteľne choré deti venuje aj psychologickej pomoci po strate blízkeho.
U každého je to individuálne. Platí, že smútok ani bolesť potláčať netreba. Ani to vlastne nie je možné, pretože skôr či neskôr sa aj tak prejavia.
„Proces smútenia je pomalý, často vykročíme krok dopredu a ďalšie dva dozadu,“ pripomína Mária Jasenková s tým, že vidieť a cítiť zlepšenie je niekedy veľmi ťažké. Ako to rozpoznať?
Kedy človek vie, že najhoršie prebolelo
- Ak je schopný prijať stratu ako niečo nenávratné
- Dokáže hovoriť o príjemných aj nepríjemných spomienkach
- Necíti sa osamelo, keď je osamote
- Neplače za volantom
- Ak dokáže ponúknuť pomoc iným smútiacim ľuďom
- Teší sa na voľné dni
- Ak mu neprináša silnú bolesť hudba alebo film, ktorý mal zosnulý rád
- Ak sú chvíle, kedy nemyslí na zosnulého človeka a necíti za to vinu
- Dokáže sa zasmiať na vtipe bez pocitu viny
- Je a spí normálne, necíti sa dlhodobo unavení
- Dokáže si zapamätať obsah filmu či knihy
- Vytvorí si nový denný režim
- Necíti potrebu denne chodievať na cintorín
- Ak berie veci aké sú, nesnaží sa ich vrátiť
- Návaly smútku sú, ale menej časté
- Plánuje do budúcnosti, teší sa, že je nový deň
- Uvedomí si, že ho strata niekam posunula, že je zrelší