Pani Etela sa však cítila dobre, verila si. Ale netrvalo to dlho, prišiel druhý pád. Raz v noci sa v kúpeľni zošuchla popri stene a udrela si kostrč.
Tu už taká jednoduchá liečba nebola. Pani Etela trpela silnými bolesťami. Chodievala na ambulantné ošetrenie a utišujúce injekcie. Dávky liekov, ktoré dostávala, boli veľmi vysoké a silné, čo sa odrážalo na jej psychickom stave. Stávala sa na nich závislá, nebola schopná samostatnej existencie.
Skončilo sa to hospitalizáciou na psychiatrii, kde jej dávkovanie liekov nastavili na prijateľnejšiu úroveň. Ani potom to však už nebola tá pani Etela, čo predtým. „Nebola schopná samostatne existovať, bolo ju treba kŕmiť, kúpať…Psychicky bola na tom tak zle, že nedokázala existovať v realite,“ približuje jej zať Juraj.
Ako penzistka vo vyššom veku mávala pani Etela aj predtým zriedkavé výpadky, boli to však viac-menej mierne odchýlky, typické pre starších ľudí, s ktorými sa dalo normálne žiť. Teraz to však už možné nebolo.
Deň-noc sa pri nej striedala dcéra so synom, ktorí však nemohli byť s ňou 24 hodín denne tak, ako by potrebovala. Zohnať v Bratislave opatrovateľku však bolo ešte nemožnejšie než vybaviť miesto v domove pre seniorov, ktoré sa im napokon horko-ťažko podarilo získať.
Pani Etela si teraz zvyká na prostredie ústavu. Má tam nepretržitú starostlivosť, pomoc sestričky pri každej prechádzke, keďže v nemocnici veľmi zoslabla. Deti chodia na návštevu každý deň, vychádza dobre aj s personálom, ktorý rešpektuje viac než svoje deti, keď sa o ňu doma starali. Až na to, že nie je vo svojom, tam, kde to poznala, kde sa cítila doma.
„Vravia nám, že je to pre ňu lepšie než v nemocnici či samej doma, pretože potrebuje stály dohľad a opateru. Ona sama je ešte stále pod vplyvom liekov. Má chvíle, keď je tam šťastná, keď si pochvaľuje, ako dobre tam varia, zájde si aj do spoločenskej miestnosti… Občas zasa máva chvíle, že chce ísť domov a občas vôbec nevie, kde je…,“ hovorí jej zať.
Čo bude ďalej, zatiaľ nevedno. Domov sa však už pani Etela pravdepodobne nevráti.