Tam, na sieti a v písmenkách, pod internetovou prezývkou, je jej ozajstný život, jej šťastie. Má partnera, vlastne už manžela, psa, svadobnú cestu, dovolenky…
Lekári hovoria o psychickej poruche, ktorá patrí do skupiny takzvaných nelátkových závislostí. „V Japonsku popísali tento fenomén, hikikomori, u ľudí od 15 do 35 rokov, ktorí žijú izolovane, v podstate nevychádzajú von, nepotrebujú komunikovať s ľuďmi, nemajú žiadne normálne vzťahy, pretože si existenciu vybudovali na internete. Zaznamenali tam vyše 500-tisíc prípadov,“ hovorí primárka psychiatrického oddelenia Nemocnice v Levoči Erika Gernáthová. Dodáva, že pre nich to predstavuje zväčša útek od nárokov, ktoré na nich spoločnosť kladie, kompenzujú si tým strach pred zlyhaním.
U seniorov je taká závislosť skôr výnimka. Sedemdesiatnička pani Elena ňou je. Virtuálny život pre ňu predstavuje únik zo samoty. Napokon, tej si užila za celý život dosť.
Sama väčšinu života
Keď v dvadsiatke otehotnela, jej priateľ ju nútil ísť na potrat. Odišla od neho a syna vychovala sama. Ako osamelá matka v malom mestečku to za socializmu nemala ľahké. Ale nebola žiadna cintľavka. Zmysel našla v práci, pri organizovaní kultúrnych podujatí. Pri práci si našla kamarátky, s ktorými sa mohla porozprávať na káve, v lete si zasa robievali výlety s deťmi. Šlo to.
Od štátu dostala malý byt, kde so synom bývali celý čas. Vychovala z neho poriadneho človeka, ako sa hovorí. Ako väčšina mladých, ani on sa však doma dlho neohrial. Keď po maturite odišiel, zostala sama, len so svojou prácou.
Keď odišla do dôchodku, zostala už úplne sama. Syn s rodinou sa ukáže tak dvakrát-trikrát do roka, so sestrou si nikdy príliš blízke neboli, zvykli si zavolať a vzájomne popriať k sviatkom. V poslednom čase si väčšinou už len napíšu.
Virtuálna svadba, exotická dovolenka
Elene tak zostal počítač. Do techniky bola vždy zručná, napokon, v práci prichádzala do kontaktu celé roky s najmodernejšími výdobytkami, takže aj najnovšie umenie internetu a sociálnych sietí bolo pre ňu hračka.
Najprv si len hľadala na zoznamkách blízku dušu. Aj našla, rozvedený podnikateľ z druhého konca republiky… Aj sa stretli, ale nebolo to ono. Čaro neznámeho na druhej strane linky v reálnom svete vyprchalo, po dvoch stretnutiach to ukončila. A skúsila lásku po novom – len na sieti.
Tá nesklamala. Postupne si otvárali srdcia, možno o to ľahšie, že vedeli, že sa nikdy neuvidia. Potom sa zasnúbili, vybrala si nádherný prsteň. Rovnako nádherné boli aj šaty, svadba na pláži s romantickou svadobnou cestou v exotike… Internet naozaj ponúka neobmedzené možnosti… Sú spolu každý deň, ráno, cez deň, aj večer.
Postupné odcudzenie svetu
Je to fajn, až na to, že sa Elena celkom odcudzila skutočnému životu. Kamarátky to po pár pokusoch vzdali, keď pozvania na kávu odmietala, a keď zas prišli na návštevu k nej, neustále odbiehala k počítaču…
Z bytu vychádza na nákupy a nedávno za doktormi, keď ju trápilo slepé črevo. Po operácii sa z nemocnice opäť ponáhľala k svojmu počítaču…
Že sa ľuďom zdá čudná, ju netrápi. Vždy na ňu pozerali ako na inú, je zvyknutá. Zmeniť svoj život nechce. Taká šťastná už dávno nebola. Tak načo? To, čo je pre väčšinu ľudí normálny život, pre ňu neznamená nič.
Komplikovaná liečba
Liečba nelátkových závislostí, okrem internetu aj na nákupoch, mobiloch, či dokonca na selfies, je podľa primárky Eriky Gernáthovej komplikovaná, dokonca ťažšie ako alkoholizmus. „Musí tam byť veľmi silná motivácia človeka prestať,“ zdôrazňuje. A tú pani Elena nemá žiadnu.
Na rozdiel od alkoholikov, ktorí si napríklad môžu povedať, že sa alkoholu jednoducho budú vyhýbať, nelátkovo závisí musia naďalej chodiť na nákupy, telefonovať, pracovať s internetom. Čiže kým alkoholik, ktorý nepije, je abstinujúci alkoholik, ľudia trpiaci nelátkovými závislosťami svoje drogy naďalej musia kontrolovane užívať. A práve tá kontrola si vyžaduje pevnú vôľu, aby do toho ľudia opäť nespadli.
„S liečbou sa začína postupne, napríklad pri závislosti od mobilu sa telefón najprv odoberie na 10 minút, táto doba sa potom predlžuje,“ vysvetľuje primárka. Ľudia pociťujú napätie a úzkosť, čo lekári riešia nasadením antidepresív a dlhodobou podpornou psychoterapiou.
V Japonsku, kde popísali spomínaný syndróm hikikomori, sa už organizujú špeciálne tábory pre mladých ľudí, v rámci detoxikácie od internetu, mobilov.