Príprave tohto druhu oblečenia určeného predovšetkým pre folklórne a tanečné skupiny si vystačia sami. A to aj vtedy, keď šitie jednej košele trvá niekedy aj 400 hodín. Manželský pár z mestskej časti Vranova nad Topľou, Čemerného, priviedla k tejto záľube ťaživá ekonomická situácia. V roku 1992 pre nich nastali ťažké časy, a tak sa museli rozhodnúť, čím sa budú živiť v budúcnosti.
„Nastala neistá doba. Manželka prišla o prácu a ja som bol prakticky na hrane. Povedali sme si: Reku, tak skúsime to s takou prácou, ktorá nás obidvoch baví, a ku ktorej máme vzťah. Pochodili sme teda nejaké múzeá, dediny a začali sme získavať vedomosti o starých krojoch,“ vysvetľuje v rozhovore pre Pravdu začiatky tejto driny takmer 62-ročný Miroslav Jenčo.
Pátrajú po dedinách
Núdzou na zákazky vôbec netrpia a požiadavky na šitie dobových krojov prichádzajú zo všetkých kútov Slovenska. Niekedy je práca ľahká, najmä ak existuje predloha kroja v podobe fotografie. Inokedy si žiada pátranie po tom, ako vyzeral ten-ktorý kroj v minulosti. „Popis hľadáme najmä u starších ľudí. Konkrétne si spomínam, keď sme šili kroj jednej dediny pri Trebišove a získali sme iba jedinú fotografiu lajblíka v múzeu v Trebišove. Nemali sme ďalšie informácie. Išli sme teda do tej dediny a od deväťdesiatročných babiek sme získavali informácie, ako vyzeral daný kroj. Na základe toho sme ho napokon ušili,“ pokračuje v rozprávaní.
Foto: Miroslav Jenčo – archív
Skutočná drina i zábava
Tomu, že nejde o ľahkú prácu, nasvedčujú dlhé hodiny strávené pri príprave týchto odevov. Dĺžka samotného šitia je závislá najmä od toho, aký kroj sa má vyrobiť. Každý kraj, Šariš, Zemplín, Abov, Gemer a ďalšie majú svoje rozdiely. „Každý kroj má svoje špecifiká, aj náročnosť. Ak sa napríklad vyšíva košeľa, tak si zoberiem starú košeľu, pomaly ju rozkreslím na štvorčekový papier a ten vzor potom prenášam na výšivku. Niekedy vyšitie jednej košele trvá 30 hodín a niekedy košeľu vyšívam 400 hodín. Závisí to od regiónu, lebo napríklad na Zemplíne sa líšia kroje napríklad aj po jednotlivých dedinách. Výšivky mužských krojov ani nie, ale tie ženské kroje sa odlišujú. Čo dedina, to iný kroj,“ vraví Miroslav Jenčo.
Šijú aj pre Japoncov
Spolu s manželkou sa tiež venuje vlastnému folklórnemu súboru, v ktorom sa starajú o 140 detí. Folklór a kroje tvoria neodmysliteľnú súčasť každého dňa tejto dvojice, ktorá sa pred tridsiatimi šiestimi rokmi zoznámila práve pri tanci. Kroje z ich dielne tak putujú do celého sveta, pre Slovákov žijúcich vo Francúzsku, Maďarsku, Spojených štátoch amerických, Kanade, ale dokonca aj pre tanečný súbor z Japonska.