Šesťdesiatročný rodák z Dolného Trhovišťa z okresu Hlohovec krátko po Nežnej revolúcii ešte ani len netušil, že sa podujme na toto vzácne remeslo. V roku 1990 sa však všetko zmenilo. Za impulz k tomuto umeniu vďačí kamarátovi, ktorý ho požiadal o výrobu fujary pre svojho syna. „Mal som dielňu, v ktorej som robil garniže, ktoré pozostávali z drevenej tyče a krúžkov. Prišiel za mnou kamarát, že potrebuje fujaru pre syna. Pozrel som sa na neho a vravím. Reku, čo ja s tým? Povedal mi, veď robíš garniže, kde sú také podobné rúry. Tak som to skúsil. Sústružil, lepil a ozvučil som prvú fujaru. Na moje počudovanie to aj zahralo,“ rozpráva o svojich začiatkoch pre Pravdu Ján Šulík.
Môžete s nimi aj cestovať
Po prvom úspechu začal pátrať po tom, ako má fujara nielen vyzerať, ale i znieť. Učil sa ladiť tento hudobný nástroj a v roku 2005 sa už remeslu venoval profesionálne. Mimochodom, v tom istom období organizácia UNESCO zaradila fujaru a fujarovú hudbu do zoznamu svetového ústneho a nehmotného kultúrneho dedičstva. Fujara sa pritom pripravuje vcelku, alebo zložená z dvoch, či troch kusov. Ján Šulík sa zameriava na výrobu skladacích fujár.
„Ľudia môžu so skladanými fujarami chodiť na turistiku, ale aj cestovať napríklad lietadlom. Premiestňovanie 170 cm dlhej fujary je náročné, ale ak sa zloží na dva 85 cm kusy, nie je to problém. Čo sa týka zvuku, neexistuje rozdiel medzi skladacou a štandardnou fujarou. Je to podobné, ako v prípade flauty či klarinetu, ktoré sa tiež môžu rozložiť na časti. V tejto súvislosti ľuďom hovorím, že zo skladacej fujary sa vždy dá urobiť fujara. Ale, keď chcete zložiť kusovú, urobíte tak len raz, a to tak, že ju rozpílite a viac nepoužijete,“ hovorí s úsmevom.
Vysústružil ich stovky
Za takmer tri desaťročia vyrobil vo svojej dielni stovky rôznych fujár, pričom sa nedá presne povedať, ako dlho trvá výroba jednej. Závisí to od dĺžky, ale aj ladenia hudobného nástroja. Napríklad, ak má fujara 170 cm a ladenie v G stupnici, jej príprava trvá tri až štyri dni. Fujara je slovenský ľudový drevený dychový nástroj, ktorý je obdobou gotickej basovej trojdierkovej píšťaly. Rozšírila sa v Európe v 12. – 13. storočí. Miesto jej vzniku sa podľa všetkého nachádza v oblasti severne od Banskej Bystrice, konkrétne v okolí Slovenskej Ľupče, kde sa trojdierková basová píšťala objavila v období tureckých vojen.
„Vynález“ pastierov
Fujara slúžila od nepamäti k meditácii a vyjadreniu myšlienok prostého človeka. Ale nielen na to. „Fujara ako taká vznikala v salašníckom prostredí. Vyrábali ju pastieri oviec pre vlastné potešenie, pričom sa tým neživili. Používali ju na zaháňanie oviec, ale aj na podopieranie. Robí sa z bazového dreva, ktoré má mäkkú dužinu pripomínajúcu vatu,“ uzatvára pre Pravdu Ján Šulík.
Okrem spomínaného hudobného nástroja ponúka vo svojej dielni aj iné nástroje, ako napríklad šesťdierkové pastierske píšťalky, malé fujary spojené s praktickou vychádzkovou palicou či takzvané fujarido. To v sebe spája dve kultúry a dva nástroje, a to našu kráľovnú hudobných nástrojov a austrálske didgeridoo.