Spolu s ďalšími šesťdesiatimi piatimi členmi občianskeho združenia Ľadové medvede Bratislava si tento druh nevšednej zábavy nevie vynachváliť. Pre Pravda.sk vyrozprávala, čo ju k tomuto športu priviedlo, a ako vplýva na jej zdravie.
Odkedy sa venujete tejto záľube, a prečo ste sa rozhodli byť ľadovým medveďom?
Venujem sa tomu už dvadsať rokov. Rozhodla som sa tak, čo ja viem. Z blbosti (smiech). Ešte za Československej republiky, keď som videla, že sa 26. decembra, na Štefana, vrhajú ľudia do Vltavy, som si hovorila, že sú to blázni, ktorí nevedia, čo so sebou. A potom som sa do tej Vltavy vrhla aj ja. Tiež tomu hovorím, že to bolo svojím spôsobom bláznivé, ale len v úvodzovkách.
Po „Vltave“ ste to teda nevzdali?
V Bratislave bolo kedysi málo plavární, a keď predsa nejakú otvorili, tak som tam čakalo pol hodiny a po ďalších dvoch hodinách bola voda taká „hustá“, že som odišla. Povedala som si, vyskúšam niečo iné. Niečo, kde by som mohla chodiť na jazero skoro na jar až do jesene.
Aký je to pocit vstupovať do ľadovej vody, čo pri tom zvyčajne prežívate?
Pocity sa nedajú opísať, pocity sa dajú len precítiť. Je to takto. Samozrejme si to musíte natrénovať. A chlad cítite, hoci to máte natrénované, ale je to len zopár sekúnd. Po chvíli, po troške, na vás príde teplo.
Aké sú teda vaše osobné rekordy?
Patrím k „lajtovým“ otužilcom, môj maximálny rekord je dvadsaťdva minút, ale sú aj takí, ktorí sú vo vode dlhšie. Pre mňa je nepríjemné len to samotné trasenie, lebo telo sa v podstate zahrieva trasením svalov. Strašne mi to nechutí, snažím sa byť preto vo vode len toľko, aby som predišla tomu stavu. Bežne bývam vo vode maximálne osem minút.
Vyžaduje si to nejakú špeciálnu prípravu mimo sezóny?
Je to skôr v hlave a o odhodlaní. Príprava spočíva v tom, že v auguste za každého počasia sa chodím kúpať a pokračujem v tom do septembra. Keď je chladnejšie, tak dvakrát do týždňa. Naraz zistím, že voda zamrzla a ja do nej pokojne vojdem a ani si to neuvedomím. Začiatočníci sa však musia otužovať dvakrát do týždňa, aby si zvykli. Niekedy po týždni je už taký veľký rozdiel v chlade vody, že by to bol pre nich priveľký skok.
Aké zdravotné benefity vám prináša tento druh športu? Aký má na vás vplyv nielen po fyzickej, ale aj duševnej stránke?
Myslím, že nehovorím len za seba, pretože my, ľadové medvede, sa medzi sebou rozprávame o všeličom. Je to v prvom rade na posilnenie imunity. Osobne som nebývala chorá ani predtým. Veľa ľudí však prichádza preto, lebo večne kašľali, kýchali a soplili. Imunita sa im upravila. Má to však aj blahodarný vplyv na kĺby, podobne ako je to v prípade kryokomory, kde si chodia liečiť ľudia neviem ktorý druh reumy, lebo je ich milión druhov. Potom, posledné dva roky si „krochkám“, že som sa na to dala z toho dôvodu, že to má veľmi veľký vplyv na celú termoreguláciu organizmu. Teda, voľakedy som sa tak strašne potila, že zo mňa pot tiekol, a to sa tak všetko upravilo behom roku až dvoch. Teraz, keď sú tie strašné teploty v lete, tak to teplo znášam prinajmenšom tak ako zimu. Na to teplo je to lepšie ešte preto, že keď je človeku v zime chladno, tak sa oblečie, ale keď mu je v lete teplo, tak neodloží kožu.
Na aké veselé príbehy si spomínate? Ľadové medvede sú zrejme taká veselá kopa?
To áno, sú veselí. Kedysi sme organizovali otužovanie po celom Slovensku a spomínam si, že ak došla nejaká televízia, tak prišiel reportér a pýtal sa nás, koľko nás tu je a kto je najmladší, a kto najstarší. Stalo sa mi to asi dva až trikrát. Bol tam teda nejaký trinásťročný chlapec, tak mu vravím, že on je najmladší. Potom som sa poobzerala po celom tom mužstve starých pánov a odpovedala som mu, že som najstaršia. Pozrel sa na mňa tak, akoby som sa chcela zase natlačiť do televízie. Asi tak mi to prišlo (smiech).
Kdesi som čítal, že keď ste boli mladšou, tak ste sa nechali počuť, že vás sa starnutie netýka.
To si myslí asi každý (smiech). Poviem to takto. Pracovala som desať rokov navyše. Chodenie medzi ľudí som považovala za spoločenskú udalosť. Bála som sa zostať doma, bola som z toho zhrozená, že čo budem robiť. Mladý človek si to asi neuvedomí, ale v určitom veku možno pochopí, že musí mať potrebu nejakej užitočnosti. Pokiaľ takúto potrebu nemá, tak potom žije bezcieľne.