Rodený Kežmarčan mal štíty našich veľhôr odmalička takpovediac pod nosom. „Pozerával som na Tatry každé ráno z okna. Bratovi a sestre to nič nehovorilo, no mňa fascinovali…,“ spomína.
Mal to šťastie, že vyrastal v spoločnosti slávneho Kežmarčana – horolezca, záchranára, fotografa a publicistu – Alfréda Grosza, ktorý dlhé roky pôsobil na miestnom gymnáziu a bol prvým profesorom telesnej výchovy na Slovensku. „Bývali sme v spoločnom dome, ktorý už dnes nestojí, na treťom poschodí. Často sme sa vídavali, to on mi vštepil lásku k horám,“ spomína na nekonečné rozhovory s rešpektovanou osobnosťou.
Tatry, veľká láska
Alfréd Grosz, slávny Kežmarčan nemeckej národnosti, bol známy tým, že svojich žiakov brával do hôr, kde ich zoznamoval so základmi horolezectva, lyžovania aj prvej pomoci. Tým chudobnejším dokonca požičiaval výstroj. Brával ich na turistické vychádzky, skrátka, zoznamoval ich s horami, ktoré mali v Kežmarku všetci na dosah.
Na svadbu Otovo Rozložníkovi pre zlý zdravotný stav už nemohol prísť. Jeho želaním bolo, aby po smrti rozsypali jeho popol v Tatrách. Zomrel v roku 1973. „Urobili sme to a v roku 2014 sme pomenovali tatranský chodník na počesť profesora Grosza,“ hovorí Oto Rozložník. Chodník vedie Dolinou Kežmarskej Bielej vody, na významných miestach sú osadené informačné tabule. Prejsť sa ním možno kedykoľvek, organizovaná akcia sa tu koná každoročne koncom augusta.
V stopách svojho významného učiteľa pokračoval Oto Rozložník celý život. Spätý s horami a v horách. Keď po absolvovaní základnej vojenskej služby kamaráti odišli za lepšou prácou do Čiech alebo po Slovensku, on zamieril na dnes už neexistujúcu Kežmarskú chatu. Robil nosiča, údržbára a tešilo ho to. Neskôr obsluhoval kabínku na Skalnatom plese a začiatkom osemdesiatych rokov minulého storočia sa začal naplno venovať turistike.
V neďalekej Levoči založil turistický oddiel, v ktorom vychoval dve generácie turistov. Popri práci s mládežou sa venoval aj dokumentácii. Hory, ktoré dôverne poznal, zakresľoval do máp.
Zodpovedná práca pri tvorbe máp
Spolu so synom Miroslavom sú autormi turistických máp Slovenského raja aj Vysokých Tatier, ktoré sa používajú dodnes.
Vytvoriť mapu vôbec nie je jednoduché. V prvom rade musíte terén, ktorý zaznamenávate, dôverne poznať. „Či som prešiel všetko? Čo myslíte? Samozrejme, a nie raz,“ usmieva sa čerstvý sedemdesiatnik, stále vo výbornej kondícii.
Zakresľovať chodníky do mapy treba zvlášť zodpovedne, napokon, môžu od toho závisieť životy ľudí, ktorí na ňu zostanú uprostred prírody odkázaní. „Dávajú vám do rúk svoj osud, dôveru…,“ približuje Oto Rozložník. Mapu preto treba pred vydaním odborne posúdiť. Tie z pera otca a syna Rozložníkovcov fungujú spoľahlivo.
Mapa Vysokých Tatier, ktorú vyrobili, slúži turistom aj ako podklad na získanie Tatranského turistického odznaku. Ide o symbolickú odmenu pre oduševnených turistov, ktorý bol motiváciou spoznať naše hory. Získať ho dnes môžu ľudia, ak navštívia aspoň 10 zo štrnástich vysokohorských tatranských chát, múzeá, Beliansku jaskyňu… V minulosti bol odznak veľmi populárny, po revolúcii postupne zanikol. Oto Rozložník so synom ho pred šestnástimi rokmi obnovili. Zobrazené sú na ňom hlavné symboly Tatier – Kriváň a plesnivec.
Knihy zachytávajú jedinečné, dosiaľ neznáme okamihy
Oto Rozložník nezostal iba pri mapách. Hory a život v nich zaznamenáva v knihách, zatiaľ mu vyšli dve a pracuje na tretej. Prvotina je o tom, čo mu je najbližšie – Veselo a smutno v Doline Kežmarskej Bielej Vody.
Druhá, ako vypovedá názov, Ženy v tieni hôr, je o tatranských ženách. „Poznáme chatárov, horolezcov, záchranárov… A čo ich ženy? Kým sa chatár rozpráva s hosťami, jeho žena má roboty vyše hlavy v kuchyni… Aj o tých treba vedieť,“ približuje jej obsah. Svoje príbehy a postrehy mu poskytli viaceré manželky záchranárov, horolezcov, ale aj horolezkyne, ktoré urobili v Tatrách vlastné prvovýstupy na niektoré štíty.
Tretia je jej voľné pokračovanie. Tatry boli pri tom. Okrem iného bude aj o – tatranských pašerákoch. „Mám k tomu výborné podklady, ešte to nikto nespísal,“ naznačuje. Zatiaľ vyzerá veľmi zaujímavo,. Ako však vraví, nie je to robota, ktorú možno urobiť za týždeň. „Oslovujem pamätníkov, ktorí ešte žijú, nespolieham sa na google…“ Treba získať veľa podkladov, niektoré vyhrabať z archívov. V každom prípade, je sa na čo tešiť.