Prečo sa vek stal posadnutosťou našej doby?

16.01.2018 09:51
staroba, vek
Ilustračné foto. Autor:

Pod podobizňou je kartuša s nápisom V priebehu času. Obraz sa nachádza v Galérii Akadémie v Benátkach a jeho autorom je predstaviteľ vrcholnej renesancie Giorgione.

Volá sa Starena a postava na obraze mieri ukazovákom pravej ruky proti sebe. Potom je tu v inom oddelení galérie ďalší Giorgioneho obraz nazvaný Búrka a na ňom mladšia nahá žena, ktorá dojčí. Predpokladá sa, že ide o tú istú ženu zobrazenú v rôznom veku.

Najprv mladá žena a matka, potom starena. Obe ukazujú, aj keď každá inak, svoje poprsie, ktoré u žiadnej z nich nemá erotický význam. Prvé je nežné a životodarné, druhé zostarnuté, a nevhodné na to, aby dávalo život. V čase večnej mladosti sa stále sťažujeme, ako ten čas beží. Chceme prekonať strach, že už nebudeme žiaduce, píše denník L'Espresso.

Sú také, aké sú, jedna ružová a plná života vo svojej mladosti, druhá s povädnutou pokožkou, s kožou, ktorá už u nikoho nevyvoláva žiadne predstavy, s prstom namiereným proti hrudi, ktorý akoby diváka varoval: „Pozri sa, čo sa zo mňa stalo a čo sa s plynúcim časom stane aj s tebou!" O veku počúvame ustavične: žena istého veku, mám už svoj vek, v mojom veku, v tomto veku, nevyzerá na svoj vek, s vekom. Je to posadnutosť. Vekom sa rozumie lineárny čas, ktorý vedie k starobe, ktorý v sebe pestuje semeno staroby.

Skoro začíname hovoriť svetu aj sebe, že už nie sme takí, akí sme bývali, že už nemáme tú rýchlosť, sviežosť, pripravenosť, silu, možnosti a dokonca ani pojašenosť. Prečo toľko uvažujeme o veku? Pretože nám prináša len smútok? Pretože vedie rýchlo ku koncu života? Dum loquimur fugerit invida aetas (zatiaľ čo hovoríme, plynie neúprosný čas) je Horáciov verš, ktorý predchádza známe Carpe diem, teda Využi deň. V tomto okamihu ubieha neúprosný čas, ten čas, ktorý akoby hladne požieral hodiny, akoby sme to ani neboli my, kto ich stráca, medzi obchodnými domami a zháňaním vecí.

Vekom sa rozumie čas voľby, čas bytia a príležitostí. Potrebujeme si ukotviť čas pomocou takzvaných životných etáp, ale stále je to ten čas, ktorý vedie k starnutiu. Prečo sa v dobe večnej mladosti hovorí o starých, unavených ľuďoch, ktorí sú na konci? Keď o sebe hovoríme, nikdy svoj vek nechválime. Len ho označujeme, ako alibi. Kultúra mladého veku nás zvádza, ale zároveň zastrašuje a robí nás krehkými. Je to démon starnutia, ktorý nás desí, sama myšlienka staroby, so svojou tiažou neistoty a slabosti? Alebo je to úzkosť, že nás už nebude vidieť, že už nebudeme milovaní a že nás nikto už nebude potrebovať, aj keď budete ešte stále živí? Smútok vyplýva z toho, že nás nielen nikto nebude potrebovať, ale že ani my už nebudeme po ničom túžiť. A preto je Starena smutná a stará, pretože s ubiehajúcim časom stráca to, čo mala v živote. To, čo sa s časom nemení, je túžba. Aj keď už nemáme zuby, chceme stále ešte ochutnávať plody poslednej sezóny, dokonca každej sezóny.

Obe ženy, ktoré namaľoval Giorgione, sa na nás pozerajú, ústa tej prvej sú malé a zatvorené, ako by nechcela nechať hovoriť svoje obnažené telo. Ústa starej ženy sú pootvorené, bezzubé, nemé, ako ústa toho, kto už nehovorí. Ktovie, možno ani ona nechce nič povedať o svojom síce starom, ale živom tele, akoby nechcela povedať, že aj ty budeš stará, škaredá, smutná. Pozri sa, dospela som až sem, kam tak či onak dospeješ aj ty, s rovnakou túžbou otvoriť ešte ústa a niečo povedať, s túžbou byť ešte na svete, vidieť, dotýkať sa, cítiť a niečo si priať.

#seniori #staroba #vek
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk