V dnešnom hyperefektívnom svete, kde sa všetko zrýchľuje, nie je dovolené zostávať pozadu. Krehkosť akejkoľvek povahy sa netrpí a často je len ťažko tolerovaná. To platí aj pre starých ľudí, ktorí tvoria čím ďalej tým početnejšiu vrstvu populácie. Staroba však so sebou prináša väčšiu krehkosť a zraniteľnosť, a preto sú seniori vytláčaní zo spoločnosti a zo života. Krehkosť však nie je osudom, ktorý nás nevyhnutne po prekročení 65. roku čaká.
„Treba jasne povedať, že elixír dlhovekosti neexistuje. Starnúť, a pritom si udržať dobré zdravie, je však možné, ak čo najviac oddialime nástup krehkosti a zraniteľnosti,“ vysvetľuje Nicola Ferrarová, predsedníčka talianskej Spoločnosti pre gerontológiu a geriatriu (SIGG). „Krehký starec na prvý pohľad nevyzerá taký zraniteľný, ale funkčnosť jeho organizmu sa postupne zhoršuje: tu si niečo zlomí alebo prekoná chrípku, ale aj smútok môže nezvratne zhoršiť jeho stav,“ dodáva. Krehkosť prichádza postupne bez toho, aby sme si to uvedomovali: myšlienky sú menej jasné, krok je menej pevný, pohyby sú pomalšie a svaly slabnú. Stačí potom maličkosť, aby starý človek prišiel o svoju rovnováhu. Zraniteľnosť sa však môže merať, a tak môžeme zistiť, koľko krokov nás ešte od tejto hranice delí.
„Ak má starý človek problém udržať rovnováhu v stoji, napríklad keď jednu nohu prednoží, ak sa nedokáže ľahko a bez podpory zdvihnúť zo sedadla, ak sa jeho chôdza spomalí na menej ako jeden meter za sekundu, potom vo dvoch prípadoch z troch príde do štyroch rokov o svoju samostatnosť,“ hovorí viceprezident talianskej spoločnosti pre geriatrickú kardiológiu Niccolò Marchionni.
Zvlášť správna chôdza je podstatným faktorom umožňujúcim zistiť stupeň zraniteľnosti, pretože to je aktivita, ktorá veľmi závisí od celkového stavu nervstva a svalov: správna chôdza sa nedarí, ak sa zhorší motorická koordinácia, ako sa to deje zároveň s poklesom kognitívnych funkcií, ak človek trpí zápalom alebo obezitou, keď sú svaly prerastené tukom a už nie sú funkčné.
Dobrá správa je, že čas, kedy sa staneme zraniteľnými, nie je daný geneticky, a teda môže byť oddialený. Recept je jednoduchý: aktívny spoločenský život, aby sa stimuloval mozog, zodpovedajúca a nie príliš výdatná strava, ktorá je bohatá na výživné látky, pravidelný pohyb podľa zdravotného stavu. Cieľom je zabrániť tomu, aby sme v starobe prežívali len choroby a utrpenie.
Žiť dlhšie znamená žiť dlhšie v nemohúcnosti? Väčšinou je to tak, ale údaje z rôznych európskych krajín ukazujú, že tu sú výnimky, napríklad Taliansko a Španielsko, kde ľudia žijú v nemohúcnosti kratší čas. Opakom je Island a Fínsko, kde sa žije síce dlho, ale horšie. Taliansko a Španielsko sú krajiny, kde sa najviac je ovocie a zelenina, zatiaľ čo strava na Islande alebo vo Fínsku má k stredomorskej diéte ďaleko. To svedčí o tom, že si môžeme udržať zdravie do vyššieho veku životným štýlom.
Treba povedať, že všetci sa nestaneme Matuzalemami: ak žijeme zdravo, rovnako neprekročíme maximálnu dĺžku života, ktorá sa zrejme pohybuje okolo stodvadsiatich rokov. „Znamená to však, že sa môžeme dožiť vysokého veku v dobrej fyzickej kondícii a samostatní,“ zdôrazňuje Niccolò Marchionni. „Stáva sa to stále častejšie: v posledných desiatich rokoch sa v Taliansku počet storočných zvýšil o 300 percent, dnes ich je asi 17-tisíc. A všetci sú čulí a energickí,“ dodáva.