Keď sme mali 21 rokov oficiálne ako to má byť, sme sa zasnúbili. Svadba mala nasledovať až keď ukončím vysokú školu, lebo môj priateľ už pracoval, ale ja som ešte študovala na Právnickej fakulte UK. Ale vzdialenosť urobila svoje a môj snúbenec to nezvládol a rozišiel sa so mnou, lepšie povedané, keď som zistila, že nie som pre neho už jediná, odcestovala som a viac sme sa nekontaktovali.
Snúbenec sa v roku 1966 oženil a ja som sa v roku 1968 vydala. Ja som v manželstve vydržala tridsať rokov, ale po tridsiatich rokoch, keď už moji obidvaja synovia boli dospelí som manžela opustila, pretože som sa v tomto manželstve len zbytočne trápila. A tak som si zariadila život po svojom. Venovala som sa naplno svojmu povolaniu a pomáhala som svojim synom podľa svojich možností či už finančne alebo starostlivosťou o vnúčence. Najmä s mladším synom sme boli stále v kontakte, boli sme si oporou, pretože on odišiel so mnou keď som odišla od manžela.
Pošlite nám aj váš príbeh na adresu seniori@pravda.sk
Neskôr som sa presťahovala do voľného bytu v rodinnom dome k mojej vydatej sestre. Sestra však zomrela, jej manžel išiel do ústavu, kde neskôr aj zomrel a tak som v rodinnom dome zostala sama. Každý sa čudoval, že v takom veľkom dome bývam sama, robili si starosti, či mi nie je smutno a nabádali ma, aby som si našla priateľa. Ale ja som ich vždy vysmiala. Sama som žila už 22 rokov a myslela som si, že to tak už vzhľadom na môj vek aj zostane. Bola som spokojná a myslela som si, že mi už nič nechýba.
V podvedomí som stále mala uloženú spomienku na svoju prvú lásku, aj keď som si to nechcela pripustiť. Zaujímavé bolo, že napriek tomu, že som naďalej chodila do Krupiny, lebo aj keď časom starí rodičia zomreli, stále tam ešte mám strýkov, tety a sesternice, nestalo sa ani raz za 51 rokov, aby som svojho bývalého snúbenca stretla. On ma občas, keď sa s mojimi príbuznými stretol, pozdravoval, ja som na to síce nereagovala, ale nebolo mi to ľahostajné.
V roku 2016 moja prvá láska ovdovela. A v apríli 2017 prostredníctvom mojich príbuzných získal moje telefónne číslo a zatelefonoval mi, aby sa mi ospravedlnil za náš rozchod pred 51 rokmi, a požiadal ma o odpustenie. Ja som sa však naňho nehnevala, aj keď náš rozchod bol pre mňa veľmi ťažký a bolestivý, jeho som za to nevinila. Ľúbila som ho, a preto som chcela aby bol šťastný, nechcela som si ho pripútať nasilu. A to som mu aj povedala, keď ma požiadal o odpustenie.
Potom sme si už volali každý deň a 10. mája 2017 takmer po 51 rokoch sme sa stretli. Povedala som mu adresu a keď pricestoval zo Sliača, kde teraz býval, sadol na taxík a doviezol sa ku mne. Predtým mi však poslal fotku aby som mala aspoň predstavu ako teraz vyzerá, lebo keď som ho naposledy videla, mal 22 rokov a teraz takmer 73 rokov a z mojej strany to bolo rovnaké. Keď však prišiel a objali sme sa, celých 50 rokov akoby ani nebolo.
Keď sa ma opýtali príbuzní či preskočila iskra, tak som povedala, že nie iskra ale celá vatra. Naša láska vzplanula v plnej sile napriek nášmu veku. Nikdy by som tomu neverila, že aj v tomto veku môže človek tak intenzívne ľúbiť ako sa to stalo nám. Zoznámil ma so svojou dcérou a synom a vnúčencami a ja som ho zoznámila s mojimi synmi a vnúčencami ako aj ďalšou rodinou.
Ďalej to už malo veľmi rýchly spád. O dva mesiace sme sa vzali. Všetci naši príbuzní sa tešia s nami a prajú nám to . A my svoj krok neľutujeme. Užívame si život primerane nášmu veku a vychutnávame si svoje šťastie a ďakujeme osudu, že sme dostali ďalšiu šancu. Každý deň je pre nás darom. Na záver môžeme len potvrdiť, že „láska kvitne v každom veku“.
Marta