Foto: SHUTTERSTOCK
Prieskum ukázal, že téma dlhodobej starostlivosti o pacientov, ktorí sa kvôli svojmu zdravotnému stavu už nedokážu o seba postarať bez pomoci druhých, sa v praxi nerieši dostatočne. Jedným z najvážnejších problémov sú chýbajúce kapacity a s tým súvisiace čakacie lehoty. Len necelej polovici respondentov sa podarilo umiestniť opatrovanú osobu do dvoch mesiacov a každá piata rodina čaká dlhšie ako rok.
„Kapacity zariadení sociálnych služieb a lôžok určených na dlhodobú starostlivosť nestačia. Malo by byť preto prioritou začať tento problém riešiť čo najskôr. Určite súhlasíme s plánom, že v rámci stratifikácie lôžok sa časť nevyužívaných lôžok pretransformuje na lôžka dlhodobej starostlivosti. Zároveň je však potrebné v spolupráci s VÚC a so samosprávami obcí dobudovať aj nové kapacity v zariadeniach sociálnych služieb, a to či už verejných, alebo neverejných poskytovateľov,“ upozorňuje prezidentka Asociácie na ochranu práv pacientov SR Mária Lévyová.
Nedostatok lôžok dlhodobej starostlivosti totiž predstavuje riziko menej kvalitnej starostlivosti o takéhoto pacienta, ale aj tlak na rodinu a príbuzných. Tí totiž často preberajú starostlivosť namiesto špecializovaných zariadení. „Babka je zatiaľ v nemocnici, ale snažíme sa vybaviť hospic alebo domov dôchodcov. Je ležiaca, nevie jesť a potrebuje kyslík. V nemocnici nám ani nevedia poradiť, ktoré zariadenie je pre ňu najvhodnejšie,“ opisuje svoje skúsenosti s hľadaním informácií o umiestnení rodinného príslušníka do zariadenia s dlhodobou starostlivosťou jeden z respondentov.
„Ľudia v takejto situácii dnes ani nemajú kde hľadať informácie. Zlepšenie dostupnosti informácií by malo byť jednou z prvých vecí, ktoré sa v rámci stratégie dlhodobej starostlivosti zrealizujú. Relevantným zdrojom informácií by mali byť ambulantní lekári, nemocnice a v nich zamestnaní sociálni pracovníci, sociálne oddelenia VÚC a obcí, ako aj poskytovatelia sociálnych služieb,“ hovorí Lévyová. Najčastejšie získavajú ľudia informácie od lekára, a to v 57 % prípadov. Ďalším zdrojom sú priatelia a rodinní príslušníci (40 %). Najmenej nápomocnými sú sociálni pracovníci (16 %), a samosprávy.
Vzhľadom na chýbajúce kapacity zostáva dlhodobá starostlivosť na rodinných príslušníkoch. Až 71 % respondentov uviedlo, že zabezpečovali starostlivosť svojpomocne, ale len každý piaty opatrovník zároveň poberal za to aj príspevok na opatrovanie. „V tomto prípade však treba brať do úvahy riziko straty zamestnania či poklesu príjmu týchto opatrovateľov, keďže starostlivosť o blízkeho narúša ich doterajší, nielen pracovný, život. Druhou stranou mince je, že ani pri najlepšom úmysle nejde o profesionálov a na zdravotný stav opatrovaného by mal dohliadať kvalifikovaný zdravotník. Preto je dôležité posilniť terénne a ambulantné zdravotnícke služby, ako sú agentúry domácej ošetrovateľskej starostlivosti (ADOS) či mobilné hospice, prípadne sociálne služby v podobe opatrovateľských služieb či denných stacionárov,“ upozorňuje Lévyová.
Viac ako polovica opýtaných bola spokojná so službami a s poskytovaním služieb tak v zariadeniach sociálnych služieb, ako aj v zdravotníckych zariadeniach. Tí nespokojní sa najviac sťažovali na personál. Najviac sťažností, až 46 %, bolo na zdravotnícky personál v zdravotníckych zariadeniach. „Riešiť tento problém by mal aj projekt stratifikácie nemocníc, v rámci ktorého sa počíta s tým, že na jedno lôžko bude pripadať viac zdravotníkov, ako je to v súčasnosti,“ konštatovala Lévyová.
„Dnes v podstate neexistujú jednotné štandardy kvality poskytovania dlhodobej starostlivosti. Ak chceme, aby pacienti a ich príbuzní boli spokojnejší, mali by sme ich nastaviť a zabezpečiť kontrolu kvality poskytovanej dlhodobej starostlivosti,“ vysvetľuje Mária Lévyová.