Komunisti jej bránili, ona sa nevzdala a vydupala si vlastnú výpravu do Himalájí. Prvá žena na osemtisícovke bola Slovenka

Dina Štěrbova patrí medzi horolezkyne, ktorým sa podaril významný úspech, a to zdolať osemtisícovky. Ako žena, navyše buržoázneho pôvodu, nemala v čase komunistického režimu veľkú šancu dostať sa do horolezeckej expedície podporovanej štátom. To že sa nerada vzdáva, dokazuje aj fakt, že sa jej podarilo s kamarátkou Věrou Komárkovou vymôcť si vlastnú výpravu. Stálo to za to, ako prvé dve ženy stáli v roku 1984 na vrchole himalájskej osemtisícovky Čo Oju (8 201 m). Aktívna osemdesiatnička sa stále venuje charitatívnym projektom v odľahlých častiach Himalájí.

13.04.2024 06:00
dina tabor 6000mnm Foto:
Dina Štěrbová v tábore 6 000 mnm.
debata (21)

Prečo ste sa rozhodli zdolať 8-tisícovku. Prinieslo vám to určitý pocit radosti?

Nikdy som nad tým nepremýšľala, prečo. Až potom neskôr. Bola to určitá integrálna súčasť mojej životnej filozofie.

Prešli ste takmer celé Tatry. Aký je rozdiel zdolať slovenské kopce a potom Himaláje?

O Tatrách sa hovorí, že sú to najmenšie veľhory sveta. Sú to naozaj veľhory a netreba ich podceňovať. Veľa ľudí v Tatrách už prišlo o život. Sú tam nádherné vysoké skalné steny, výborné zimné podmienky, ktoré dobre imitujú aj ľadovcové podmienky. Napríklad ľadové vodopády. Takže Tatry boli veľkou školou pre mňa a nielen pre mňa. Napríklad Poliaci sú vynikajúci horolezci. Majú za sebou fantastické výstupy. Všetci vyrástli v Tatrách.

Rozhovor s prvou ženou na svete, ktorá zdolala osemtisícovku, čo jej nesmie v batohu nikdy chýbať?
Video
Zdroj: TV Pravda

Pokúsili ste sa dvakrát dosiahnuť vrchol Mount Everest. Raz zo severnej strany a raz z južnej. Čo je potrebné mať so sebou na takýto výstup?

Samozrejme, musela som mať celý horolezecký výstroj a výzbroj, teda karabíny, smyčky. Potom špeciálne oblečenie, to najteplejšie, čo sa dalo zohnať. Niekoľko stanov do rôznych výškových táborov. Dva spacie vaky. Jeden som si nechala v základnom tábore, druhý som nosila hore do výškových táborov. Jedlo, muselo byť ľahké. Napríklad sme si lyofilizovali hovädzie mäso.

A je nejaká vec, ktorá vám nesmie v ruksaku nikdy chýbať?

O tom som nikdy nepremýšľala. Samozrejme, chýbať nemôžu tie, ktoré som spomenula. Som ale veľmi závislá od hudby.

Takže v batohu nechýbala muzika.

Voľakedy boli len volkmeny. Vždy som ho mala so sebou. Milujem hudbu, najmä Johanna Sebastiana Bacha.

On vás sprevádzal na cestách…

Áno. Spolu sme chodili po horách.

Aké je vaše životné motto?

Musíš odísť, aby si sa mohol vrátiť.
Dina Štěrbová

Tiež milujem hory, keď idem do lesa, tak sa mi mení vnímanie sveta. Opadá zo mňa stres, akoby nič von neexistovalo. Je to aj u vás podobné?

Áno, je to ten základný pocit.

Chodíte radšej sama alebo s niekým?

Z donútenia som bola často sama. Ale neprekáža mi to. Pustím si hudbu a idem.

Kedy ste prvýkrát vyšli nejaký kopec a povedali ste si, že toto je to pravé pre vás?

Už v detstve. V Tatrách. Tie ma inšpirovali.

Aj ktorý kopec to bol?

To viem presne. Išli sme na Zbojnícku chatu s kamarátkou. Tam je Široká. Liezli tam nejakí horolezci. Na skalách vyzerali ako také dva malé pavúčiky, to ma úplne fascinovalo.

Dnes ešte chodíte niekde do hôr?

Stále chodím do Pakistanu. Už teraz menej, je to už pre mňa náročnejšie.

Cestu na osemtisícovku ste zaplatili z predaja vlastnoručne vyrobených spacích vakov. Kedy vám napadlo, že takto získate peniaze?

Za komunizmu sme všetci niečo vyrábali. Pretože v obchodoch nič nebolo. Na horolezecké pomôcky zo Západu sme nemali peniaze. Takže sa to tu takto nahradzovalo. Bola veľká samovýroba všetkého možného. Chalani vyrábali skoby, dokonca cepíny, mačky. A takto vznikali aj tie spacie vaky.

Je teda cítiť rozdiel medzi tým, aký výstroj sa dal zohnať za bývalého režimu a teraz?

Neporovnateľný. Dnes je toho na výber naozaj veľa. My sme mali k dispozícii tak trikrát menej vecí. Všetko teraz aj oveľa dlhšie vydrží a naozaj vás to vie ochrániť. Keď si len zoberiete mŕtvych, čo ležia pod Everestom, tak dodnes je ich šatstvo nerozložené.

Aký je váš najväčší zážitok z ciest?

Zážitkov je strašne veľa. Ale ten najkrajší je ten, keď som vyšla na osemtisícovku Čo Oju. Bola to veľká radosť. Po výstupe som zišla na 6 000 metrov, tam sme mali tábor. Zaliezla som do spiaceho vaku a pustila si Bachovu omšu h-Moll-Messe. Bol to úžasný zážitok.

Je to pre vás závislosť? Potrebovali ste liezť stále vyššie a vyššie?

Závislosť tam je. Ale ani nie tak od výšky. Skôr od toho, keď sa snažíte niekde vyliezť, tak idete po kraj svojich možností. To je ten zmysel. Každý chce ísť na hranicu svojich možností a prekonávať ju. Je to veľmi adrenalínová vec. Dokonca sa vám vyvinie od toho závislosť. Aj od toho, že máte strach, ste v napätí a v strese. Vlastne organizmus lezie za vás a vy leziete. To je úžasný pocit. Takže závislosť je od toho pocitu po prekonaní všetkých ťažkostí. Nejde až tak o tú výšku. Môžete napríklad vyliezť na Macochu alebo niektorý nádherný kopec v Tatrách. Získate ten istý pocit.

Telo vám prepína do automatu?

Áno, do takého automatu. Je to veľmi zaujímavé. Úžasná skúsenosť. Akoby človek žil chvíľku v takej inej dimenzii.

==== Dôležité je mať dobrú kondíciu. Ale čo hlava? Ja potrebné mať dobre nastavenú aj psychickú stránku? ====

Oboje je rovnako dôležité.

Čo to znamená mať dobre nastavenú hlavu na zdolanie takýchto vrcholov?

Človek musí byť „splachovací“. (smiech) Nesmie sa dať znechutiť. Niekto vás naštve, niekto vás zradí. Zistíte, že niečo nie je možné, že vás vyhodia, že vám komunisti nedajú odporúčanie vycestovať. Človek s tým musí ale rýchlo vybabrať a znova skúšať.

V horách ste už ako doma. Už ste niekedy stretli medveďa?

Medveďa áno. S manželom sme sa plavili cez divokú vodu v Kanade. Tam sme mali veľa stretnutí s medveďmi. Dokonca nám jeden roztrhal loď.

To je tiež obrovské dobrodružstvo, stretnúť sa zoči-voči s divokou zverou.

Dostala som sa k tomu, lebo manžel sa tomu venoval. Chápal mňa a ja jeho. Tak som s ním šla na vodu. S ním som sa nebála nikdy.

Ako prebiehalo stretnutie s medveďom, keď vám roztrhal loď?

Mali sme zaparkovanú gumovú loď. Nie však úplne z gumy, mala aj taký špeciálny plast. My sme spali v stane na brehu kúsok od lode. V nej sme mali zásoby, lebo sme ich nemali kam dať. Boli zabalené v takom strašne pevnom vaku. Zrazu sme počuli, že tam niečo búcha. My sme to nevideli, lebo sme spali za rohom. A zrazu zo zadnej časti lode vyliezol medveď. Vtedy môj muž vyletel so sekerkou.

Čo sa stalo potom?

Medveď nám ešte stihol roztrhať vak, vyhádzal nám všetky potraviny, zožral tri salámy. Ostatné veci rozhádzal. Boli sme veľmi roztrasení, ale skončilo sa to ešte dobre. 300 kilometrov ďaleko nikto iný nebol. Nikto o nás nevedel, neboli tam ani cesty, nič.

Stretli ste aj iné zvieratá?

Samozrejme, aj iné sme stretli. Tam ich žije veľa, napríklad aj vlci.

Aj vlka ste videli?

Áno, videli sme. Dokonca plával cez rieku a my sme boli na lodi.

Vy ste vyšli ako mladá aj na Gerlach, odčlenili ste sa od partie a po vlastnom teréne ste si ho vyšplhali.

To som bola decko.

Je náročné vyjsť na Gerlach?

Nič to nie je.

Pre vás to nič nie je. (smiech)

V podstate je to len taká ferata. Dnes veľmi dobre zaistená. Vtedy to tak nebolo. My sme náhodou našli ten začiatok. Boh ale ochraňuje bláznov. Nemali sme totiž vhodnú obuv a oblečené iba krátke nohavice. Teda všetko nesprávne. Potom ale tento detský prístup človeka prejde.

Určite ste kvôli vášmu koníčku museli v živote veľa obetovať. Keby ste mohli vrátiť čas, urobili by ste niečo inak?

To tak v živote chodí. Urobila by som tak znovu. Myslím, že áno.

© Autorské práva vyhradené

21 debata chyba
Viac na túto tému: #žena #Turistika #Mount Everest #Dina Štěrbová