Bol to vždy váš sen pracovať v gastronómii?
V podstate ani nie. Bola to taká zhoda okolností. V roku 1974 som nastúpila na ministerstvo obchodu a cestovného ruchu a práve do sekcie, ktorá sa zaoberala stravovaním. V tom čase to bolo závodné stravovanie zamestnancov. Neskôr som začala pracovať na odbore cestovného ruchu a moja práca bola opäť zameraná na služby cestovného ruchu, a teda aj na gastronómiu.
Každý má v detstve svoje vysnívané zamestnanie. Aké bolo to vaše?
Ja som skôr chcela byť učiteľka alebo lekárka. Tieto smery ma lákali. No a potom ma to nejako prešlo.
Akú kuchyňu máte najradšej?
S výnimkou morských plodov akúkoľvek.
Kuchári sú väčšinou muži. Aké je to pracovať v pánskej spoločnosti?
Nie je to celkom pravda, nejde o čisto mužský kolektív. Prevažná časť šéfkuchárov sú síce muži, ale nájdu sa aj šikovné ženy šéfkuchárky alebo kuchárky či cukrárky. Tak ako v každej oblasti.
V rámci svetových kuchárskych súťaží ste navštívili veľa miest. Aký je váš najväčší zážitok z týchto ciest?
Prvý silný zážitok mám hneď zo začiatku mojej práce v Slovenskom zväze kuchárov a cukrárov. Bol to v novembri 2006. Boli sme na súťaži v Luxemburgu, súťažilo sa o svetový pohár. Očaril ma už úvod podujatia. Predtým som nemala predstavu, ako taká súťaž vôbec vyzerá. Išla som sa pozrieť, čo ma vo zväze vôbec očakáva. Začínalo sa to takzvaným pochodom národov, všetky svetové tímy išli v sprievode. Vždy v skupinke a niesli zástavu svojej krajiny, ktorú tam reprezentovali. Keď prechádzali Slováci s našou vlajkou, tak sa mi spustili slzy. Normálne mi stekali po lícach… Nevedela som pochopiť, čo sa deje, prečo začínam slziť. Ja som bola taká dojatá, bola to veľká emócia. Bolo to úžasné.
Stalo sa vám aj viackrát, že ste sa dojali a mali ste také emócie? Či neskôr ste to vnímali ako takú povinnú jazdu rovnakým vlakom?
Stalo sa mi to pri každej súťaži, na ktorej sme sa zúčastňovali, s výnimkou tých sĺz. Či to bola olympiáda kuchárov a cukrárov IKA Erfurt, alebo Svetový kulinársky pohár EXPOGAST Luxemburg. Vždy je to dojímavé, keď vidíte slovenský tím, ako súťaží a bojuje za Slovensko. Je to najskôr stres a potom úľava, doslova až hrdosť. Hrdosť na našich kuchárov a cukrárov a na to, že sú naozaj konkurencieschopní aj na svetovej úrovni. A aj na to, že naše výrobky, súťažné jedlá alebo exponáty sú naozaj veľmi pekné aj z pohľadu veľmi prísnych kritérií hodnotiacej poroty a domov sme vždy priniesli bronzové alebo strieborné medaily. Čo považujem za veľký úspech.
Pri svojej profesii stretávate mnoho ľudí. Našli ste si medzi nimi aj dobrých priateľov?
Áno, takých je veľmi veľa. Sú to aj moji bývalí šéfovia, prezidenti zväzu. Pán Ondrej Antovský už nežije, ale mám ho stále v pamäti. Pán František Janata alebo Braňo Križan, to sú ľudia, s ktorými som doteraz v kontakte. Máme veľmi dobré vzťahy, tak ako aj s terajším prezidentom Vojtom Artzom. Ale nie sú to len bývalí šéfovia. Našla som si priateľov aj medzi kuchármi a cukrármi, ktorým veľmi držím palce. A pomáham, ako sa dá, aj mladým kuchárom. Organizujeme pre nich rôzne národné aj regionálne súťaže zručnosti, vytvorili sme aj Národný tím kuchárov a cukrárov juniorov, ktorý nás úspešne reprezentoval na EXPOGAST Luxemburg 2018 a získal hneď na prvýkrát bronzové ocenenie. Treba im dodať trochu podpory, aby cítili, že zväz pre nich aj niečo vie urobiť. Samozrejme, potom aj zväz očakáva, že aj z druhej strany bude rovnaký ohlas.
Ako dlho ste s manželom?
Od roku 1972.
Veľa ste cestovali v spoločnosti kuchárov. Nežiarlil na vás?
Nie. (Smiech) Nemal dôvod. Medzi nami je dôvera na vysokom stupni a poznáme sa. Ono je to určité zlyhanie, ak niekto žiarli. Je to znak, že si neverí.
Ako ste si dokázali vybudovať takú silnú dôveru?
Neviem, neskúmala som to. Jednoducho, tak išiel život.
Varíte aj vy?
Varím. Ťažko povedať, či ma to až tak baví. Ale baví ma to, keď sa mi nejaké jedlo podarí.
Takže radšej varíte alebo radšej sa chodíte niekde najesť?
Myslím si, že radšej varím. Domáca kuchyňa u nás je dosť žiadaná. Ale, samozrejme, že chodíme aj von do reštaurácie sa najesť. Ideme sa občas pozrieť, ako naši členovia varia, keď sú v normálnej prevádzke a nielen, keď sa pripravujú na súťaž.
Keď sa idete niekam najesť, stáva sa vám, že jedlá hodnotíte? Máte profesionálnu deformáciu?
Nie niekedy, ale vždy. (Smiech) To je naozaj profesionálna deformácia. Predložia predo mňa jedlo a mne hneď napadne, ako je to uložené, ako je to farebne zladené, potom prichádza na rad chuť. Všetko to, čo vyžadujeme, keď sa pripravujeme na súťaže. Vtedy je kuchár naozaj maximálne sústredený a chce ukázať, že je zručný, že je šikovný, že to bude úžasné. Tak by to malo byť aj pri príprave a servírovaní jedla hosťovi v reštaurácii.
Aj sa vám niekedy stalo, že ste jedlo vrátili?
To sa mi nestalo. Vždy som mala šťastie, že jedlo bolo dobré alebo nebolo vyslovene zlé.
Aké bolo vaše prvé jedlo, ktoré ste navarili?
Gulášová zemiaková polievka. Mala som deväť rokov. Rozhodla som sa tak bez vedomia rodičov a práve v ich neprítomnosti. Zobrala som si kuchársku knihu a našla som recept na zemiakovú gulášovú polievku bez mäsa. Prečítala som si ho. Uvarila som ju. Mala som vtedy malú sedemmesačnú sestru. Akurát bola po slintačke, bolela ju pusinka. No a ja som ju tou polievkou nakŕmila. Maminka nebola doma, išla vtedy asi po nejaké lieky. Keď sa vrátila, tak som jej povedala, že malá Anička už jedla. Opýtala sa ma. „Čo jedla?“ „Takú polievku,“ odpovedala som jej. „Akú?“ „Ja som varila.“ „Ty si varila?“ „No, výborná, ale túto polievku jedla aj Anička?“ „No, áno!“ Bola tam použitá cibuľa, cesnak, majorán, soľ, prosto všetko, čo také malé dieťa ešte nesmie jesť. Našťastie sa jej nič nestalo, dodnes žije a je z nej úspešná podnikateľka.
Očividne chutila aj jej.
Chutila, veľmi. V tom čase už nemala také veľké bolesti a zrazu dostala jedlo, ktoré bolo polotekuté, kašovité, dochutené, lebo som jej to tak pripravila. Chutilo jej. Bol to môj prvý kuchársky úspech u môjho prvého stravníka, ktorým bola moja malá sestra.
Máte radšej sladké alebo slané jedlá?
Skôr slané, aj keď nepohrdnem dobrým dezertom. Ja som mäsožravec. Ako vegetarián by som nevedela veľmi fungovať. Dúfam, že ma k tomu život neprinúti.
Blíži sa Veľká noc. Aké zachovávate tradície na tento sviatok?
My sme zmiešaná rodina. Manžel je zo západného Slovenska, ja z východného, tak dodržujeme kuchyňu aj zvyky z oboch častí krajiny. Na stole nesmie chýbať východniarska hrudka. Takisto robím veľkonočnú babu, ktorá sa robieva pri Trenčíne, odtiaľ pochádza môj manžel. A šibačka, oblievačka? Teraz je to už len v rámci rodiny, našťastie. Ja som to nemala veľmi rada, ani keď chodievali spolužiaci kedysi. Teraz je to v rámci rodiny dobré.
Čo by nemalo na pravom veľkonočnom stole chýbať?
Vajíčka, šunka, šalát, také klasické jedlá a potraviny.
Zdobíte kraslice?
Kedysi som ich robila viac. Teraz skôr farbím vajíčka prírodnými materiálmi. Napríklad sú to cibuľové šupky, cvikla alebo dávam do gázičky nejaký lístok. Kedysi, keď bol dcéry menšie, tak sme aj spoločne maľovali kraslice.
Trávite všetci spolu Veľkú noc?
Áno. Vždy. Nás je pri vianočnom alebo veľkonočnom stole vždy osem.
Vyzeráte veľmi dobre. Čo robíte preto, aby ste vyzerali tak dobre?
Ďakujem veľmi pekne za kompliment. Neviem, či sa to hodí povedať, ale naozaj nič. (smiech)
Myslíte si, že dobrý partnerský vzťah a dobré vzťahy v rodine môžu prospievať tomu, že tak výborne vyzeráte?
Asi áno. Ja naozaj nepodnikám žiadne závažné kroky k tomu, aby som zvýraznila alebo zmenila svoj zovňajšok. S výnimkou toho, že z času na čas musím držať diétu, pretože sa mi podarí nabrať viac kíl, ako by som chcela mať.
Ale vy musíte povinne ochutnávať a jedlo vám je blízke…
Aj to. Len ja som hlavne maškrtná, a teda maškrtím a potom to vidno. Takže musím dietovať. Inač ale nerobím nič pre svoj vzhľad. Napĺňa ma aj práca, tam som spokojná a baví ma to. Občas to ani v práci, samozrejme, nie je ružové a mám stresy. Ale to už patrí k tomu.
Spomínali ste, že ste schudli osem kíl. Ako sa vám to podarilo?
Priznám sa, nie som veľmi disciplinovaná. Potrebujem mať v tomto smere nad sebou kontrolu. Musím sa niekomu zodpovedať. Hanbím sa prísť za niekým, kto sa mi snaží pomôcť, a povedať, že to nešlo dole a zas som pribrala. Spojila som sa preto s pani poradkyňou, ktorá manažuje moje stravovanie. Je to výborné. Sama by som to nedokázala a som jej za to vďačná.
Odporúčate vyhľadať v tomto smere odborníka?
Áno. Človeka, ktorý presne vie, čo obsahujú potraviny, a hlavne, ako ich kombinovať. Čo urobiť, aby kilá alebo deká išli dole a človek sa lepšie cítil.
Dá sa tá pri vašej profesii dodržať?
Aj pri mojej profesii sa to dá. Samozrejme.
Ľudia vás spoznávajú najmä kvôli klobúku. Ste známa tým, že ho stále nosíte. Prezradíte nám váš príbeh?
Svoj prvý klobúk som dostala od starej mamy, keď som mala štyri roky. Dostala som klobúk, koráliky a kabelku. Všetko mi to zostalo. Klobúky nosím dodnes s výnimkou puberty. Od plnoletosti klobúk nedám dole a je mojou súčasťou, je to moje logo. A má aj praktickú funkciu.
Milujete farby. Myslíte si, že keby sa všetci obliekali do farieb, tak by bol svet o niečo pestrejší?
Bol by veselší, určite. Čierna móda, čierne hrubé topánky… Keď vidíte ženu takto oblečenú, tak pôsobí hrubým dojmom. Aspoň na mňa. Skôr by žena mala pôsobiť jemnejšie, ženskejšie. Farby tomu podľa mňa pomôžu.
Ak ste mali v živote nejakú ťažkú chvíľku, ako ste ju zvládali? Pôsobíte veľmi vyrovnane a optimisticky.
Dôležité je často sa usmievať. Úsmev je signál do mozgu, do celého organizmu. Ani ja nemám každý deň na tvári len úsmev. Raz je to tak a raz tak. Prídu veselé, šťastné aj smutné chvíle. Vtedy veľa záleží na rodine. Aspoň u mňa to tak funguje. Pod jej krídlami mám svoje miesto.
Aký je váš tajný recept na šťastnú rodinu, respektíve manželstvo?
Toto keby som vedela. Neviem to presne definovať. Tolerancia a nepresadzovať si len svoj názor. Aj keď sa každý snaží si ho presadiť a skúša, pokiaľ to ide. Aj ja to robím.
Stále pracujete. Máte čas aj na rodinu?
Samozrejme. Chcem mať na svoju rodinu čas. Keby som videla, že práca mi uberá čas na rodinu nejako výrazne, poľavila by som. Určite by som neriskovala, že by preto rodina trpela.
Čo vnímate ako váš najväčší životný úspech?
Deti a vnúčatá. Mám dve vnučky a jedného vnuka. Som na nich pyšná.
A v pracovnej oblasti?
Celá moja predchádzajúca práca viedla k tomu, že som sa ocitla vo zväze kuchárov a cukrárov. A prácu v ňom a to, že zväz aktívne funguje už 34 rokov, považujem za veľký úspech.
Práca vás stále baví. Radosť z práce je to, prečo stále nepoľavujete?
Áno. Baví ma, keď môžem niekomu alebo niečomu pomôcť, keď vidím, ako sa nejaké veci zlepšujú. Ako každému, aj mne veľmi dobre padne pochvala a poďakovanie. To ma vie zase naštartovať na ďalší čas. Pretože ja som naozaj do zväzu prišla s tým, že im tam prídem pomôcť len na jeden rok a pokúsim sa spolu s nimi zaktivizovať činnosť zväzu. To bolo v roku 2006.
Stále sa viete aj vy ešte niečo nové naučiť alebo už čerpáte zo skúseností a, naopak, rozdávate rady?
Určite sa učím. Život nejako vždy ide dopredu a prináša nové podmienky. Zoberte si napríklad pandémiu. V gastronómii to bolo veľmi komplikované a ťažké. Zamýšľali sme sa, ako preklenúť tie problémy, ako pomôcť ľuďom, aby až tak netrpeli. Vždy problémy, ktoré život prináša, treba nejako riešiť.
Pandémia bola najväčšia kríza, akú ste pocítili?
Áno. Bola to veľký problém. Veľa ľudí prišlo o prácu alebo sa im minimálne veľmi znížili platy. Boli nútení hľadať si náhradu. No a s koncom pandémie sa to neskončilo. Keď sa mali vrátiť späť do gastra, bolo to pre nich už komplikované. Stratili istotu, že to bude trvalé zamestnanie. Začali sa obávať toho, že znova príde nejaká pandémia alebo sa znova sa vrátime do toho stavu, že budeme bez prostriedkov a budeme zápasiť s otázkami: „Ako prežiť? Ako prežiť v rodine?“
Takže následky pandémie pociťujete ešte aj dnes.
Následky tu stále sú. Je to vidieť hlavne na tom, že mnoho reštaurácií hľadá zamestnancov, nielen kuchárov a cukrárov, ale aj pomocné sily.
Čo si myslíte, že by mohlo pomôcť tomu, aby sa stav znormalizoval?
Jedine to, ak dlhšie bude trvať pokojné obdobie. Keď ľudia nadobudnú istotu, že sa môžu vrátiť do gastronómie bez obáv, alebo si to aspoň budú myslieť. Pretože oni museli odísť, museli si hľadať náhradu príjmu. Mnohí využili zamestnanie v doručovateľských službách. Prinášalo im to viacero výhod. Mali voľné víkendy, príjem, ktorý im zabezpečoval pokrytie rodinných nákladov. Neviem presne, aké to bolo pre šéfkuchárov. No a v situácii, keď sa mali vrátiť, sa báli, že ak toto zamestnanie opustia a vrátia sa do gastronómie, znova nastane situácia, že sa ocitnú na ulici a už sa nebudú mať kam vrátiť, alebo to nebude už ľahké, vrátiť sa späť.
Myslíte si, že vojna na Ukrajine nejako ovplyvnila trh práce v tejto oblasti? Že odídenci obsadili prázdne pracovné miesta?
Neobsadili veľmi gastroscénu na postoch šéfkuchárov, prípadne kuchárov. Skôr to sú miesta pomocných síl. Na to však treba tiež spĺňať určité podmienky, napr. skúšky odbornej spôsobilosti v oblasti hygieny.
Čiže Slovensku chýbajú šéfkuchári?
Šéfkuchári, kuchári, ale aj pomocné sily.