Čo je pre vás na pribúdaní rokov príjemné? Čo si na starobe pochvaľujete?
ĽF: Na vašu otázku neviem odpovedať lepšie, než to kedysi urobil François Villon – a tak si radšej prečítajte môj preklad jeho Nárekov krásnej zbrojmajstrovej (je to druhý slovenský preklad, prvý urobil Ján Smrek).
François Villon (1431 – 1463) Nárek krásnej zbrojmajstrovej (prebásnil Ľubomír Feldek)
"Počúvam nárek starenky raz krásnou zbrojmajstrovou zvanej – vracajú sa jej myšlienky k mladosti dávno pochovanej:// „Ach, veru je to na zúfanie! Chvíľu je žena pávica – už podpíšu sa roky na nej. Zostarnúť? Radšej zabiť sa. A bývala som krásna raz, keď predo mnou sa plazil v blate pisár aj kupec, aj ten kňaz, čo nevydržal v celibáte – blúznili piate cez deviate o mojich pôvaboch, čo dnes, keď priblíži sa k starej škrate, už neoňuchá ani pes. Koľkých len pánov o tú vec som ukrátila, hlúpa šelma, aby môj prvý milenec s niektorým šantiť nenašiel ma! Koľkí len vyvracali beľmá! A on? Len zdieral ma a ťal. Bola som nepoučiteľná. Ľúbila som ho – nuž bol kráľ. Čím viacej som si užila buchnátov, v čoraz väčšom plači, tým viac som po ňom túžila – len nech ma pobozká, to stačí. Nás ženy nežní povaľači vždy vedia priviesť na posmech. Aj nakazil ma – pekný vtáčik! Čo z toho? Hanba len a hriech. Už tridsať rokov, čo je tam. A ja tu ďalej, stará metla, spomienky naňho zametám, aj na ostatných, čo som stretla. Keď nahá, za denného svetla, si pred zrkadlom zastanem, čo vidím? To som už tak zvädla? Zrádnika z toho dostanem. Kde moje čelo hodvábne a husté riasy, zlatá hriva, oči, čo zvedú pôvabne každého, kto sa do nich díva? Kde nozdry – flauta náruživá? Kde uši, jamka na brade? Kde líca a ich farba živá a jahodové pery dve? Kde nežné plecia, ramená, kde štíhle prsty, hravé dlane, prsníky ako z kremeňa a boky a ich kolembanie? Kde sú tie slávne ženské zbrane, stehná, čo muž rád pohladká, kde – prilepená pekne na ne – ružová moja záhradka? Dnes moje čelo – zhúžvané. Niet rias. A hriva – bielovlasá. V očiach už plameň neplanie a zahľadieť už nevedia sa, zbytočné dúfať, že by zasa niekoho zviedli… Načatá je zubom času moja krása, včerty šlo čaro dievčaťa. Nuž, takto peklo zľahne sa za krásou každej krásavice. Je zo mňa kostra bez mäsa, ovisli boky aj to líce. Prsia, dve vzduté plachetnice, už spľasli – márne ,vietor, duj!' Zo stehien sú dve jaternice. A moja záhradka? No fuj! Tak za mladosťou skľúčene my, uzimené staré štetky, pri peci v kúte plačeme. Len mráz k nám chodí na posiedky. Už je len kôrka z našej striedky – staroba každú pritisne. Pochodili sme ako všetky… //A také krásne boli sme!“
Radi spolu spomínate na mladosť? Máte stále nové zážitky?
OF: Čím som staršia, o to lepšie sa pamätám na to, čo som sa naučila v prvej triede. Nové? Dnes občas nájdem telefón v chladničke.
Zmenil sa vám rokmi vkus? Páčite sa stále jeden druhému?
OF: Svojmu mužovi verím, že sa mu páčim, len sa nesmiem pozrieť do zrkadla.
Obaja ste spisovatelia, radi o sebe ešte aj dnes píšete?
OF: Aj keď píšem sci-fi, môj muž sa tam v nejakej podobe vždy objaví. Stačí ho pozorovať a nemusím si nič vymýšľať.
Viete sa niekedy aj poškriepiť? Kto musí mať vždy pravdu?
OF: Nie je dôležité mať vždy pravdu. Dobre to povedal náš päťročný vnuk. Vyliezol na strom, dcéra sa bála a chcela, aby zliezol dole. Nechcela prikazovať a kričať, aby nespadol, a volala naňho spod stromu: „Zlez, Otík. Chcem, ti povedať niečo dôležité.“ "Dôležité veci neexistujú,” povedal Otík a ostal na strome.
Kto u vás drží kasu? A kto je márnotratnejší?
OF: Ak je čo míňať, míňame. Ak je kasa prázdna, nemíňame. Nemáme odvahu si požičiavať.
Máte päť detí. Ako s nimi vychádzate v starobe? Starajú sa o vás?
OF: Čím sme starší, o to viac sa naše deti o nás starajú. Dokonca tak veľmi a tak často, akoby mali dojem, že sa pomaly treba rozlúčiť.
Čítajte viac Obľúbený herec František Kovár: Verím na pravú lásku, treba ju ale živiť každý deň
Ktoré dieťa je s vami najčastejšie?
OF: Najčastejšie je s nami naša Katka. Nakupuje, varí, chodí s nami k lekárom. Preštudovala si všetky naše choroby, baví sa o nás zainteresovane s lekármi a my sa tvárime, akoby sa nás to netýkalo.
Koľko vlastne máte vnúčat? Stíhate so všetkými mať kontakt?
OF: Máme jedenásť vnúčat. Tak akurát, aby sme si pamätali ich mená. Hádam stačilo.
Je o vás známe, že nie ste veľkí cestovatelia, ale vnúčatá máte v rôznych krajinách. Navštevujete ich ?
OF: Necestujeme, nenavštevujeme. Stačí nám, keď prídu, poreferujú a ukážu fotky. Načo ich zbytočne návštevami stresovať? Navštevujú ony nás. Je to príjemné a bez námahy.
Ako je to u vás v kuchyni, kto tam kraľuje?
OF: Kuchyňu už obsadili naše dcéry, Katka a Ľubka. Moje kuchárske umenie už ostalo len v spomienkach.
Máte nejaké obľúbené jedlo? Zmenili sa vám rokmi chute?
OF: Od detstva nerada jem. Keďže jesť sa musí, zjem všeličo. Najväčší problém mi robí to najzdravšie. Ovocie a zelenina.
Pochutíte si aj na dobrom víne či alkohole?
OF: V mladosti som to vyskúšala. Bolo mi zle, myslela som si, že alkohol sa pije za trest. Niekto si "ľúbi vypiť”. Nezávidím. Nie som závistlivá.
Čomu sa dnes aktuálne venujete? Máte aj nejaké nové projekty?
ĽF: Áno, so svojou dcérou Annou Larou pracujeme na preklade hry Lope de Vegu Locos des Valencies (Blázni z Valencie) pre Slovenské národné divadlo (SND). Úpravu si robí divadlo, dramaturgička Darinka Abrahámová a režisér Ondro Spišák. Ja robím do toho hlavne texty piesní. Chcete si niektorý z tých textov prečítať?
Pieseň BLÁZINEC
Ó, všetci ľudia bývajú stvorení pre nehu! A všetci radi snívajú na konci príbehu.
Uprostred druhov, rodiny, nech ubieha nám čas. Keď polnoc bijú hodiny, nech v tanci nájdu nás.
Veď život, to je blázinec - a v blázinci je raj. Ísť do pekla je iná vec -. to už je iný kraj.
Tam nemá človek pod nohou už hlinu domova - tam diablov krompáč rýchlo ho pod popol pochová.
Smutno nám bude po smrti - tá smrť nás umlčí. Po smrti muž sa nevrtí so ženou v náručí.
Po smrti každý zabudne na spev aj na tanec. A preto smutní nebuďme - nech žije blázinec!
Aj keď je život blázinec - v tom blázinci je raj. Ísť do pekla je smutná vec - to už je iný kraj.
Ó, všetci blázni bývajú stvorení pre nehu! A všetci radi snívajú na konci príbehu.
Veď v blázinci aj hrôzy hrôz sa končia svadbami! Nech odvezie nás Veľký voz do neba nad nami!
V tom blázinci, tam nad nami, tiež čaká na nás raj! Tam dotancujme s piesňami! V pekle je smutno vraj.
Z čoho čerpáte inšpiráciu?
ĽF: Žiaľbohu, inšpiráciou sú nielen dobré, ale aj zlé veci. Práve pred chvíľou som dal na Facebook obrázok "dobráka” Hitlera s malými deťmi a k tomu som pridal text: ISKONI BĚ SLOVO, I SLOVO BĚ U BOGA, I BOG BĚ SLOVO.
Jedna z prvých vecí, ktoré sme sa ako študenti slovenčiny naučili na vysokej škole pedagogickej aj za hlbokého socializmu, bol tento citát z Biblie, v preklade svätého Konštantína. Bez neho by sme nemohli napredovať v štúdiu staroslovienčiny či historickej gramatiky.
Spomenul som si naň včera, keď som na stanici Viasat History sledoval dokumentárny film o nástupe fašizmu. Žiaľbohu, je to tak, že to prvé slovo chce mať aj diabol – a kradne ho Bohu. Aj Hitler v jednom zo svojich prvých prejavov hovorí: "Musíme robiť suverénnu nemeckú politiku…” A ide z toho po chrbte mráz – pretože za tou snahou o robenie suverénnej nemeckej politiky sa skrývajú milióny zavraždených civilistov, dospelých aj detí, či vo vojne zabitých vojakov. Neodolal som, a napísal som epigram. Tu je.
Ach, prečo všetci diktátori hladia vždy po hlavičkách deti a fotografovať sa s nimi dávajú vždy radi? To si tak dám do pamäti budúce terče vyrývajú tí smradi.
Chodíte na kultúrne podujatia a vernisáže? Pozrieť svoje deti? Viete ich aj skritizovať?
ĽF: Už je to dnes naopak. Diváci sa občas prídu pozrieť na nás.
Chodíte aj na sever Slovenska? Pozrieť svoju domovinu?
OF: Na Orave mám milovaného brata a jeho úžasnú rodinu. Keď je tam on, akoby som tam bola aj ja. Je moja krvná skupina, tak tam nemusím obnovovať tú svoju.
Kde ste sa zoznámili? Hneď ste vedeli, že toto je to pravé?
OF: Môj muž je o sedem rokov starší. Keď som raz – v marci 1960 – prišla domov, sedel u mojich rodičov a debatoval s nimi. Mala som šestnásť a on mi pripadal ako ujo. Keď prišiel na návštevu druhý raz, ešte sme si vykali, požiadal ma o ruku. Ako dobre vychovaná som vedela, že starším sa nemá odvrávať a súhlasila som. Držím sa toho dodnes.